Karneval (ÚSS Patrónka 1988 – 1993 / Karneval Benátky 1994 – 1999)
Projekt prepája vo forme diptychov dva karnevaly – karneval v ústave sociálnej starostlivosti pre telesne postihnuté deti na Patrónke a svetovo známy benátsky karneval. Vo významovom slovníku sa charakterizuje slovo „karneval“ ako veľká slávnosť za účasti maskovaných osôb, sprievodu, maškarný ples. Vzájomným partnerstvom vytvárajú oba karnevaly archetypálne bazálno, kde všetkých zúčastnených môžeme nazvať archetypmi čiže univerzálnymi transcendentálnymi bytosťami v maskách, spúšťajúcimi otázky povahy civilizácie, jej vývoja a existencie. Ako určujúce obrazové posolstvo sa ukazuje kontrast, ktorý v mixe masiek, póz, predstáv detí, dospelých, grotesknosti, lokálnemu a globálnemu, vyznieva ako archetyp – polemos (boj). Polemos sa na povrchu stretov rozdielnosti kultúr a civilizácie prejavuje ako tendencia, predstavujúca termín polemizmus, teda nielen fašiangu v tradičnom slova zmysle, ale identifikujúca podobnosť s Burlesque. (Burlesque spojenie vizuálno-hudobno-tanečného vystúpenia pre divákov, plné tematických a charakteristických prvkov. Pútavý príbeh, ktorý úspešne schováva ideu pod rúškami tajomstva, nánosmi šiat spojený s hrubšou, niekedy až menej vkusnou komikou, rozporného, nekľudného obsahu, paródie, travesti, karikatúrneho, ironizujúceho až komického predstavenia.)
V karnevaloch podľa Jozefa Ridillu nerezonuje len ľahkosť bytia, ale i ťaživé bremeno životných strastí, v ktorých je karnevalový ošiaľ posunutý do trpkých, kruto existenciálnych rovín. Karnevalová činnosť zachytená na fotografiách Jozefa Sedláka je motivovaná katarznou snahou po materializácii ilúzie a ideálu. Maskovaním sa tu človek v konečnom dôsledku odhaľuje, uvoľňuje a očisťuje. Tieto dve odlišné skupiny ľudí s neobyčajne príbuznou podobou, relativizujú pojem normálnosti a nenormálnosti. Sú nepriamym poukazom na to, čo je na človeku a na jeho podstate všeobecne ľudské. Karnevalový súbor hovorí o dôstojnosti a sebaúcte, o možnostiach ľudskej existencie. Ludikatívny princíp v neprehliadnuteľnej, závažnej miere určuje povahu konania človeka i sociálne vzťahy a je nevedomou ľudskou psychickou potrebou človeka „Homo ludens“ (Človek hravý). Práve Sedlákov objektívny dokument s týmito subjektivistickými koncepciami, má zdanlivo formálnu schému až do chvíle, kým jedna objektívne dokumentárna fotografia nie je konfrontovaná s druhou a nedôjde k fúzii v jediné umelecké dielo. Karnevalové Benátky odkazujú na vlastnú metafyzickú skúsenosť melancholických Benátok Thomasa Manna a Luchina Viscontiho („Smrť v Benátkach“), melodramatickými Benátkami Henryho Jamesa („Aspernove listy“), gotickými Benátkami Edgara Allana Poea („Stretnutie“), sentimentálnymi maliarskymi Benátkami Dominika Skuteckého či postmodernými Benátkami Woodyho Allena („Všetci hovoria: Milujem ťa“).
Vladimír Vorobjov vidí podstatu človeka prejavujúceho sa pomocou masiek a preoblečenia, nezávisle na jeho zjavnej či skrytej telesnosti, v hravosti na prvý pohľad veselej, ale v skutočnosti neobyčajne vážnej, lebo sa tu prejavuje takmer bez zábran podvedomie či nevedomie, aj kolektívne (Jung) alebo širšie nadvedomie (východné filozofie). Mentálna postihnutosť nie je tým najhorším, čo môže človeka v živote stretnúť, že najťažšie postihnutí sú práve tí „normálni“, ktorí svoju normálnosť povyšujú nad ostatné, vyvyšujú sa nad tými, ktorým osud niečo nedoprial či vzal, ale ktorí preto majú niečo podstatnejšie. Jedno z najdôležitejších posolstiev Sedlákových karnevalových diptychov je, že nenastavuje zrkadlá, nekarhá, nevysmieva sa ani tam, kde by na to bola v tvorivom procese príležitosť, a tak je preňho karneval iba zámienkou (spôsobom), ako vysloviť (zobraziť) to, čo je ZA NÍM.
Carnival (ÚSS Patrónka 1988 – 1993 / Venice Carnival 1994 – 1999)
The project connects two carnivals in the form of diptychs – the carnival in the social care institution for physically disabled children on Patrónka (Slovakia) and the world-famous Venetian carnival. In the meaning dictionary, the word “carnival” is characterized as a big celebration with the participation of masked persons, a parade, a masquerade ball. Through mutual partnership, both carnivals create an archetypal base, where all participants can be called archetypes, that is, universal transcendental beings in masks, triggering questions about the nature of civilization, its development and existence. Contrast, which in the mix of masks, poses, images of children, adults, grotesqueness, local and global, sounds like an archetype – polemos (struggle) – is shown as a determining pictorial message. Polemos manifests itself on the surface of the clash of cultures and civilizations as a tendency representing the term polemism, i.e. not only carnival in the traditional sense of the word, but identifying similarity with Burlesque. (Burlesque combination of a visual-musical-dance performance for the audience, full of thematic and characteristic elements. An engaging story that successfully hides the idea under the veils of mystery, layers of clothes combined with coarser, sometimes even less tasteful comedy, contradictory, restless content, parody, travesty, caricature, ironic and even comic performance.)
According to Jozef Ridilla, not only the lightness of being resonates in carnivals, but also the heavy burden of life’s sorrows, in which the carnival frenzy is shifted to bitter, cruel existential levels. The carnival activity captured in Jozef Sedlák’s photographs is motivated by a cathartic pursuit of the materialization of an illusion and an ideal. By masking, a person ultimately reveals himself, relaxes and purifies himself. These two different groups of people with an unusually similar appearance relativize the concept of normality and abnormality. They are an indirect indication of what is generally human about a person and his essence. The carnival ensemble talks about dignity and self-respect, about the possibilities of human existence. The ludicative principle determines the nature of human actions and social relations to an inescapable, significant degree and is an unconscious human psychological need of the “Homo ludens” (Playful person). It is Sedlák’s objective documentary with these subjectivist concepts that has a seemingly formal scheme until one objectively documentary photograph is confronted with another and it merges into a single work of art. Carnival Venice refers to one’s own metaphysical experience of the melancholic Venice of Thomas Mann and Luchino Visconti (“Death in Venice”), the melodramatic Venice of Henry James (“Aspern’s Letters”), the gothic Venice of Edgar Allan Poe (“The Meeting”), the sentimental Venice of Dominik Skutecký’s painting or Woody Allen’s postmodern Venice (“Everybody Says: I Love You”).
Vladimír Vorobjov sees the essence of a person manifesting with the help of masks and disguises, regardless of his apparent or hidden physicality, in a playfulness that at first glance is cheerful, but in fact unusually serious, because here the subconscious or unconsciousness is manifested almost without inhibitions, even collectively (Jung) or broader superconsciousness (Eastern philosophies). Mental disability is not the worst thing that can happen to a person in life, the most severely disabled are precisely those “normal” people who elevate their normality above others, exalt themselves above those who were not given or taken away by fate, but who therefore have something important. One of the most important messages of Sedlák’s carnival diptychs is that he doesn’t set up mirrors, he doesn’t scold, he doesn’t mock even where there would be an opportunity for it in the creative process, so for him the carnival is only a pretext (a way) to express (show) what is BEHIND HIM.
