Latencia I. 2010
Cyklus historických portrétov z 30. rokov 20. storočia s názvom Latencia I. (2010) je transformovaný na veľkoplošné negatívy 70 x 100 cm, ktoré priamym – kontaktným spôsobom vytvárajú za pomoci prirodzeného svetla v priestore tzv. povrchový latentný obraz. Na fixovanie latentného obrazu je použitý klasický barytový fotografický papier. Intenzita a sýtosť latentného obrazu sa priebežne mení intenzitou svetla a dĺžkou expozičného času fotografického papiera či času jeho osvitu. Charakter procesu a výsledného efektu latentného obrazu ovplyvňuje zo strany diváka možnosť opätovného vyklápania a otvárania negatívov vo forme imaginatívneho okna. Predlohy veľkoplošných negatívov tvoria negatívy z pozostalosti môjho rodinného príbuzného p. Kováča – právnika, ktorý prekonal s rodinou osobný životný a finančný zvrat. Po tejto osudovej udalosti prestal fotografovať. Negatívy, ktoré po jeho smrti zostali ako pozostalosť, sa dostali ku mne a prezentujú konformnú, ba až vysnenú časť obdobia života jeho rodiny. V protiklade s dnešným pohľadom krutej pravdy ide o obraz a príbeh, ktorý ako keby neexistoval a zostal latentne skrytý. Príbeh fyzikálnej premeny je smutným príbehom zániku rodinnej atmosféry pokoja, no zároveň samotný princíp takéhoto procesuálneho umenia je artikulovaný zánikom diela. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo sa latentný obraz mení v reálnom čase aktom divákovho zásahu, skutočný a zmrazený príbeh na fotografiách už dávno odznel, zostalo prchavé fluidum ešte neviditeľného, hoci už existujúceho obrazu. Jozef Sedlák však tento projekt posúva ešte ďalej, do faktografickej polohy akýchsi “dôkazových” materiálov archívu formou osobných artefaktov z danej pozostalosti, čím časový rozmer a vzácnosť uchovania získava na hodnote a prináleží jej nevyhnutnosť existencie vo vrstvách pamäte. Prostredníctvom pôvodných, originálnych fotografií – skenov autor vytvoril pomyselnú knižnú mozaiku tejto rodiny a metaforickú mapu domu, ktorý im zabavili, domu, ktorý bol kedysi miestom vrúcnych rodinných vzťahov, kde sa ľudia milovali, kde sa rodili deti, kde čas života pokojne plynul. Nostalgia roviny spomienok za minulým a neodvratná premena súčasnosti demonštrujú jedinečnosť okamihu s nadčasovým rozmerom. Spolu s opusteným obydlím, ktoré sa premenilo na dom – konštrukciu, výstižne prirovnáva básnik Jules Michelet k osobe: ‚Dom, to je osoba, jej forma a jej najbezprostrednejšie úsilie, povedal by som, jej utrpenie. Symbolika predmetov a domov vo svojej meravosti sa stali impulzom k príbehom – ľudí i toho vlastného na prázdnych miestach, zo strachu pred prázdnotou.‘ Fotografia je historicky prísne selektívne médium, ktoré okrem princípu reprodukcie prisudzuje realite jej vlastný – reverzný systém fotogenickosti, vnímaný cez jednotlivé segmenty obrazu, ako sú znaky, artefakty, ikonografia. Dôležitou otázkou je definovanie objednávky zo strany autora na významy a intencie zahrnuté v produkte diela. Pre interpretáciu obrazu sú významné tie zdroje, ktorými je fotografia schopná paralelne reflektovať vývoj vizuálnych teórií, pozíciu reality ako vstupnej brány do ilúzie, prepájanie technológií, ale aj identifikáciu autora v osobnom príbehu.
Latentný obraz“ – Skrytá zmena v citlivej vrstve vytvorená expozíciou na viditeľný obraz, sa premieňa pri vyvolávaní. Latentný obraz sa skladá zo zhlukov striebra, tzv. zárodkov (4 až 50 atómov striebra), ktorých počet závisí od osvitu. Latentný obraz môže vzniknúť na povrchu alebo vnútri kryštálov bromidu strieborného – tzv. povrchový a vnútorný latentný obraz (Fotolexikon).
Latency I. 2010
Cycle of historical portraits from the 1930s entitled Latency I. (2010) is transformed into large‑scale, 70 x 100 cm, negatives which, by a direct contact of natural daylight, create a so‑called surface latent image. Classic barite photographic paper is used to stabilize the latent image. Intensity and saturation of a latent image is changing continuously with the intensity of light and the exposure time of the photographic paper. The character of the process and the resulting effect of a latent image is influenced by the possibility of repeated opening and closing of the negatives in a form of an imaginative window. The large negatives come from original negatives from an estate of my relative, a lawyer, Mr. Kováč. He and his family had gone through a personal and financial setback. After this fatal event, he stopped photo‑ graphing. I got hold of the negatives left after his death from his estate, and they present a comfortable, even dreamlike, part of his family’s life. In contrast to today’s perception of the cruel truth, it is an image and a story that feels as if it never existed and remained latently hidden. The story of physical transformation is a sad story of an ending of family atmosphere of peace, but, at the same time, the principle of such process art itself is articulated by an ending of an artwork. The difference is that, while a latent image changes in real time by an act of a spectator’s intervention, the real and frozen story on photographs is long gone; only an elusive substance of not yet visible, although already existing, image remained. However, Jozef Sedlák moves this project even further, to a factual position of “evidence” from an archive in a form of personal artefacts from the estate, resulting in the temporal dimension and preciousness of preservation gaining more value and pertaining inevitability of existence within the layers of memory. Through the original photographs – scans, the author has created a notional book mosaic of this family and a metaphorical map of a confiscated house; a house that once was a place of warm family relationships, where people loved each other, where children had been born, where life had gone on peacefully. Nostalgia of the dimension of memories of the past and the unavoidable transformation of the present demonstrate the uniqueness of a moment with an aspect of timelessness. Abandoned home that has changed into a house – construction, is aptly compared to a person by poet Jules Michelet: ‘The house is the same as the person, their form, and their most imminent effort; I might even say, its suffering. The symbolism of objects and houses in their rigidity have become an impulse for stories – of other people and one’s own, in empty places, out of fear of emptiness.‘ Photography is a historically strictly selective medium, which, besides the principle of reproduction, assigns to reality its own – reverse system of photogenicity, perceived through individua segments of an image, such as signs, artefacts, iconography. The important issue is to define an author’s order for mean‑ ings and intentions involved in the product of an artwork. Sources important for image interpretation are those, which enable photography to reflect parallelly the development of visual theories, the position of reality as a gateway to illusion, interconnection of technologies, and author’s identification in a personal story.
“Latent image” – an invisible change in photosensitive layer created by the exposition on visible image during develop-ment. The latent image is a small cluster of silver, the so-called grains of size of 4 up to 50 atoms of silver, the number of which depends on the exposure. The latent image can be formed either on the surface or within the crystals of silver bro-mide, forming the so-called surface and internal latent image (Fotolexikon).
