Pocta inštalácii 1995
Autor v projekte komponuje svoje vízie na princípe, v istom zmysle viacnásobných expozícií, pričom objektív fotoaparátu je dlhodobo otvorený. Autor v tme nasvetľuje postupne lebku a rôzne časti tela princípom viacnásobnej expozície, následne skladá výsledný obraz, ktorý však v realite nikdy neexistoval. Zrodil sa len vďaka svetlo-citlivej vrstve filmového materiálu. Dômyselné využitie drapérie dovoľuje, aby vznikli veristicky pôsobiace bytosti, o ktorých vieme, že nemôžu reálne existovať – rybo-hlavy, bežci, pavúči ľudia, živé trupy bez hláv, ruko-lebky… Stratégie v maximálnej miere strážia realizmus fotografie, jej tzv. kopírovanie reality, aby v konečnom dôsledku budovali vizionársky svet neskutočných situácií a vzťahov. Je to stále prítomná polarita verizmu a nadreálnosti.
A tribute to an installation 1995
In the project the author composes his visions on the principle of multiple expositions, whereas the shutter of the camera is open for a long time. Using the principle of multiple exposition, the author gradually illuminates a skull and various body parts, and consequently pieces together the final image, which did not exist in the first place. It came into existence only through the photosensitive layer of photographic material. The resourceful utilization
of drapery enables the verismo-laden beings, which we know do not exist in reality, come into existence: fishheads, runners, spider people, living headless torsos, handskulls… The strategies guard the realism of the picture, its so-called reality copying, to the maximum degree so that the final outcome lies in building the visionary world of unreal situations and relationships. The polarity of verismo and surrealism is still present.
