Pod tvárou 2016
Jozef Sedlák nerieši len technologické či experimentálne možnosti fotografie, ale cez médium fotografie vypovedá o všeobecne platných duchovných rozmeroch človeka s ambíciou vyprovokovať ho k hľadaniu odpovedí na najhlbšie otázky o zmysle ľudského bytia, smrti, zmysle bolesti a utrpenia, osude človeka a sveta, dotýka sa problému absolútna a hraníc ľudskej existencie. Dokumentuje to aj projekt s názvom Pod tvárou prezentujúci dva cykly fotografií, ktoré spája mystérium transcendencie: vzťah prirodzeného a nadprirodzeného, sveta viditeľného a sveta mystického, blízkeho a vzdialeného.
Prvý cyklus je prezentovaný formou priestorovej inštalácie, ktorú tvorí desať objektov – stolov. Na povrchu každého stola je formou latentného obrazu na klasickom fotografickom papieri reprodukovaná tvár Krista z Turínskeho plátna, ktorá sa divákovi odhalí, keď odkryje vrchný kryt stola. Pod vrchnou doskou každého stola je tiež aplikovaný veľkoplošný negatív z plexiskla s portrétmi anonymných ľudí. Prostredníctvom prirodzeného svetla, ktoré postupne (častým dvíhaním dosky – prúdením svetla a kontaktným dotykom rúk diváka na fotografickom podklade) presvetľuje negatív s portrétmi ľudí, vzniká montáž Kristovej tváre s tvárou človeka. Čím dlhšie je exponovanie podkladu, tým viac sa Kristova tvár mení, premieňa na tvár človeka. Ostrosť, čitateľnosť latentných obrazov, teda tváre Krista a tváre človeka, je podmienená intenzitou svetla, dĺžkou času a opakovaným vyklápaním negatívu. Autorovi však nejde o experimentálny proces s fotografiou, ale využíva ho v symbolickej: proces latentnej fotografie so zobrazením Kristovej tváre prelínajúcej sa a postupne splývajúcej s tvárou človeka je obrazom duchovnej cesty človeka.
Portréty mojich blízkych – svätí 2016 (1977)
Druhú časť výstavy tvorí cyklus fotografií zachytávajúci portréty autorovi blízkych ľudí, ktoré vznikli v rozpätí rokov 1987 až 2016. Projekt vznikol spontánne, zrodil sa ako výsledok autorovho zamýšľania sa nad zmyslom ľudského, je reflexiou nad hodnotou viery a prchavosťou materiálneho sveta. Cyklus predstavuje portréty deviatich ľudí, ktorým Jozef Sedlák pripisuje status svätosti, a udalostí z ich života. Veľkoplošné manipulované posmrtné portréty s gloriolou sú po bokoch doplnené inštaláciou menších spomienkových fotografií s bežnými udalosťami z ich života. Prostredníctvom fotografického obrazu akoby autor zachytával metafyziku ľudského bytia a jeho pozemského konca. V tomto pokuse zachytiť, zobraziť prechod zo života do smrti vidíme aj odkaz na Barthesovu tézu „prelamovania reality“, na premieňanie reality v transcendentálnu skúsenosť. Transcendentálnu skúsenosť so smrťou, tak ako ju vníma Jozef Sedlák v prípade smrti jeho blízkych, sprevádza dimenzia sakrálnosti. Symbolicky to vyjadruje nielen spôsobom inštalácie pripomínajúcej ikonu (centrálny výjav s posmrtným portrétom okolo ktorého sú akoby v klejme umiestnené výjavy zo života), ale aj inscenovanou svätožiarou vyžarujúcou z ich tvárí, ktorá ako aura vytvára okolo nich posvätný obal. Autor tu akoby polemizoval s cirkevnými pravidlami o oficiálnom priznaní statusu svätosti, no len zdanlivo. Sacrum je vízia iného sveta, ktorá vychádza z iného sveta a „zjavuje sa len tebe“ (Mircea Eliade). Skúsenosť so sacrum sa približuje k estetickej skúsenosti, pretože v estetickej skúsenosti je obsiahnutá aj skúsenosť mystická. Veľkoplošné fotografie s posmrtnými portrétmi sú vytvorené technikou tlače na plátno, čím autor otvára ďalšiu rovinu jeho konceptuálneho projektu. Táto simulácia maľby, narušenie hraníc fotografie a výtvarného prejavu je zase odvolaním sa na Waltera Benjamina a jeho koncepciu aury. Benjamin chápe auru ako čosi neopakovateľné, čo sa generuje samo v sebe, čo nie je možné vyrábať, „fabrikovať“ prostredníctvom techniky a rozličných manipulácií. Fotografiám Jozefa Sedláka nechýba ani aura, ani sacrum.
Beneath the Face 2016
Jozef Sedlák does not only address the technological or experimental possibilities of photography, but through the medium of photography, he showcases the generally valid spiritual dimensions of man with the ambition to provoke him to find answers to the deepest questions about the meaning of human being, death, sense of pain and suffering, human fate and the world; he touches upon the problem of the absolute and the limits of human existence. It is also documented in a project titled Under the Face presenting two cycles of photographs which are connected by the mystery of transcendence: the relationship between the natural and the supernatural, the world of the visible and the mystical, the near and the distant.
The first cycle is presented as a spatial installation, consisting of ten objects – tables. On the surface of each table, the face of Christ of Shroud of Turin is reproduced in the form of a latent image on classic photographic paper, revealing itself to the viewers when they uncover the top cover of the table. Beneath the top of each table a large-format Plexiglas negative with portraits of anonymous people is also applied. Through natural light that gradually (by frequent lifting of the plate – the flow of light and the contact of the viewer’s hands on the photographic background) illuminates negatives with portraits of people, Christ’s face is gradually merged into a montage along with the face of the person. The longer the substrate is exposed, the more the face of Christ changes into the face of the person. Sharpness, the discernibility of latent images, that is, the face of Christ and the face of the person, are conditioned by the intensity of light, the length of time, and the repeated tipping out of the negative. The author, however, is not concerned with the experimental process with a photograph, but uses it in a symbolic way: the process of latent image with the portrait of Christ’s face, which overlaps and gradually merges with the face of the person, is the image of the spiritual path of man.
Portraits of My Loved Ones – Saints 2016 (1987)
The second part of the exhibition consists of a cycle of photographs capturing portraits of people close to the author, which had been produced between 1987 and 2016. The project began spontaneously, born as a result of the author’s contemplation over the sense of the human, reflecting on the value of faith and the volatility of the material world. The cycle represents portraits of nine people, to whom Jozef Sedlák attributes the status of holiness, and the events of their lives. Large-formate manipulated post-mortem portraits with a gloriole are complemented on the side by the installation of smaller memorial photos with common events from their lives. Through the photographic image, the author captured the metaphysics of the human being and its earthly end. In this attempt to capture and display the transition from life to death, we also see a reference to Barthes‘ thesis of „penetration of reality“, to transmuting reality into transcendental experience. The transcendental experience of death, as perceived by Jozef Sedlák in the case of deaths of people close to him, is accompanied by the sacral dimension. Symbolically, it is expressed not only by way of the installation resembling an icon (the central scene with the posthumous portrait around which scenes from life are placed in the sides), but also with a staged halo radiating from their faces, which, as an aura, creates a sacred envelope around them. The author appears to dispute the Church’s official rules on declaring someone a saint. Sacrum is a vision of another world that derives from another world and it „only appears to you“ (Mircea Eliade). Experience with the sacrum is closer to an aesthetic experience because the aesthetic experience is also inclusive of a mystical experience. Large-format photos with posthumous portraits are created using the technique of canvas printing, which enables the author to enter the next level of his conceptual project. This simulation of painting, disturbing the boundaries of photography and visual expression is in turn a reference to Walter Benjamin and his concept of ‘aura’. Benjamin understands the aura as something unrepeatable, which is generated in itself, which cannot be produced, „fabricated“ by techniques and various manipulations. Neither aura nor sacrum is missing from the photographs by Jozef Sedlák.
