Projekt Pohľadnice z USA (The New York City) (2001 – 2011), nereprezentuje len militantný virtuálny svet počítačových hier pre deti a dospelých a verné kópie automatických zbraní v rukách civilných ľudí, ale aj deti v parku, Sochu slobody, ľudí prechádzajúcich ulicami New Yorku. Kontext pokoja a bezstarostnosti ukazuje Newyorčanov zabávajúcich sa v kultúrnych chrámoch, v turistických zónach či v intímnom prostredí malých obchodov. Zábery poukazujú na rozmer masovej spotreby mestskej kultúry. Fotografie vznikli v štáte New York tri mesiace pred teroristickým útokom na dvojičky. Vizuálne ‘čistý’ fotografický dokument zachytáva bežný život v New Yorku, ktorý si autor privlastňuje ako súčasť priestorovej inštalácie. Latentný obraz symbolizuje realitu a situácie pred samotným atakom na dvojičky a moduluje zbraň nielen ako program virtuálnej hry, ale vyvíjajúcu sa neustále hroziacu potenciálnu hrozbu. Podľa definície je terorizmus útokom na psychické a duševné zdravie verejnosti. Jeho cieľom je vyvolať paniku, strach a úzkosť. Útoky na Newyorčanov vytvorili psychickú tieseň pre milióny ľudí po celom svete, urýchlili duševné poruchy a ohrozili sociálnu súdržnosť, ktorá je jedným zo základov mentálneho zdravia. Možnosť otvárania a zatvárania kaziet s latentnými obrazmi spochybňuje a relativizuje pocit bezpečia, pokoja a psychickej rovnováhy. Projekt je tak stratégiou procesuálneho umenia, ktorý nie je jednostranne zameraný na vytváranie definitívneho artefaktu, ale orientuje sa na prezentovanie procesu vzniku, resp. zániku diela (udalosti) alebo akcentuje vlastný priebeh mechanickej, chemickej či biologickej premeny výtvarného materiálu. Je transformáciou, ktorá prebieha v reálnom čase.“ Cyklus je prezentovaný formou priestorovej inštalácie v drevených kazetách, zavesených na stene alebo postavených na maliarskych stojanoch, s klasickým fotografickým papierom ako podkladu a veľkoplošným negatívom umiestneným vo vrchnom kryte rámu. Prostredníctvom opakovaného odkrývania tejto vrchnej dosky divákom a vplyvu svetla sa negatívny obraz presvetľuje na pozitívny podklad. Samotná viditeľnosť a ostrosť pozitívneho obrazu je podmienená dĺžkou vplyvu a intenzitou dopadajúceho svetla. Tým sa divák stáva neoddeliteľnou súčasťou tohto procesuálneho diela, rozplýva sa v ňom, pretože bez neho by neexistovalo. V kazetách sú umiestnené dokumentárne zábery, ktorých vizualita je dráždivá a premenlivá, máme pocit, akoby samotný latentný obraz už nestačil, hoci práve on je zodpovedný za posun do línie metafory ataku. V tejto “pokojnej a nič netušiacej atmosfére” symbolicky vyfotografoval aj hlavný americký symbol – Sochu slobody na newyorskom Ostrove slobody, ktorý patrí k turisticky najatraktívnejším miestam. Socha v ľavej ruke drží dosky, ktoré majú Američanom pripomínať nezávislosť, a fakľou v druhej ruke má (aj podľa celého pôvodného názvu) osvetľovať svet, pričom tieto hlavné idey budú paradoxne o pár mesiacov neskôr popreté a znevážené hrozným útokom proti princípom slobody a demokracie. Fotografia, ktorá zachytáva WTC, sa stala nosnou pre celý cyklus, o to viac, že je kontrastne vypointovaná čajkou, voľne letiacou teplým letným a pokojným ovzduším bezpečia. Zdanlivá žánrová ľahkosť, prislúchajúca podobným dovolenkovým výjavom z pohľadníc, však v sebe nesie ešte nič netušiacu a hrozivú atmosféru atentátu na World Trade Center. Takáto ambiguita je príznačná aj pre pastorálnu fotografickú scénu Thomasa Hoepkera s názvom 9/11, ktorá je hraničným poukázaním na spoločenskú amnéziu v zmysle indiferentného a ľahostajného prístupu k udalosti, ktorá zmenila náš svet a naše vnímanie utrpenia (ne)dotýkajúceho sa každého z nás. Odvtedy už nič nie je také ako predtým, nakoľko bezprecedentná hromadná vražda musí zákonite otriasť na jednej strane našou bezmocnosťou a ľahostajnosťou na strane druhej. Vnímame vákuum, ktoré v spoločnosti zostalo po tomto čine v skutočnosti aj v predstavách. Vidíme odkaz na Barthesovu tézu ‘prelamovania reality’, na premieňanie reality v transcendentálnu skúsenosť. Smrť v nás vyvoláva základnú existenciálnu otázku: Je to skutočná bodka za naším životom alebo putujeme od viditeľného k neviditeľnému, od reálneho k tušenému? V Sedlákových fotografiách vnímame hlučnú a živelnú atmosféru svetovej metropoly, ktorá je vzápätí stíšená hroziacou atmosférou blížiacej sa smrti, vnútornej deštrukcie, násilia a fanatizmu ako kľúčového aktu v novo-dobých dejinách. Banálne pouličné scenérie sa zarámovaním a posunom do latentnej roviny obrazu stávajú mementom úcty k zraneniu kolektívnej pamäte, no zároveň sú nihilizujúcim faktorom k domnelo zmysluplným aspektom každodenného života. „V súvislostiach procesu vizualizácie sa hovorí o nezávislých kognitívnych schopnostiach a percepčných vlastnostiach média fotografie, skúmať historické, duchovné a mentálne podmienky danej kultúry (regiónu, udalostí, osôb), ktoré spoločne tvoria schopnosť videnia kultúrnych a etických kontextov a ktoré v rámci sociálnej fotografie nazývame ‘dobovým okom’.
Postcards from USA (The New York City) 2001 – 2011
Project Postcards from USA (The New York City) (2001 – 2011),“represents not only the warlike virtual world of computer games for children and adults, but also faithful replicas of automatic firearms in the hands of civilians, children in a park, the Statue of Liberty, people walking the streets of New York. The context of calmness and carefreeness shows New Yorkers enjoying themselves in cultural temples, in tourist zones or in an intimate space of small shops. The shots point out the scope of mass consumption of urban culture. The pictures were taken in the state of New York three months before the September 11th attacks. The visually ‘pure’ photographic document captures ordinary life in New York, which the author utilizes as a part of spatial installation. The latent image is a symbol of reality and situation before the attacks and modulates a weapon as not only a program of a virtual game, but also as a growing, constantly present potential threat. By definition, terrorism is an attack on mental and psychological health of the public. It aims to cause panic, fear, and anxiety. Attacks on New Yorkers induced psychological distress in millions of people around the world, sped up mental diseases, and compromised social cohesion that is one of the fundamentals of mental health. The possibility of opening and closing the dark slides with latent images questions and relativizes feelings of safety, peace, and psychological balance. Therefore, the project represents a strategy of process art, which is not single‑mind‑edly focused on creating a definite artefact, but rather orients itself on presenting the process of creation, or ending, of an artwork (event) or accentuates the actual course of a mechanical, chemical or biological transformation of fineart material. It is a change that is happening in real time.” The cycle is presented in a form of spatial installation in wooden cases hung on a wall or set on easels, with classic photographic paper in the bottom part and a large-scale negative placed in the upper casing of the frame. Through the repeated uncovering of this upper plate by the spectators and the impact of light, the negative image is illuminated onto the positive base. Visibility and sharpness of the positive image is then influenced by the length of the impact and intensity of the incident light. Thus, the spectator becomes an inseparable part of this process artwork, loses themselves in it, because it would not exist without them. The cases contain documentary shots, visuality of which is provocative and variable; we feel as if the latent image itself was no longer enough, although it is it that is responsible for the shift into a dimension of metaphor of an attack. In this “quiet and unsuspecting atmosphere”, he also took pictures of the main symbol of USA – the Statue of Liberty on Liberty Island in New York, one of the most popular tourist attractions. In her left hand, the statue is holding a tablet that reminds the Americans of independence, and the torch in her other hand is there to enlighten the world (as stated by its whole, original name). Paradoxically, both of these fundamental ideas would be negated and disgraced by a terrible attack against the principles of freedom and democracy. Photograph depicting the WTC became central for the whole cycle, all the more because of a contrasting point of a gull flying by freely in a warm summer air of safety. The apparent genre lightness, fitting for such postcard holiday scenes, however, contains within it a not yet known sinister atmosphere of the attack on the World Trade Center. Such ambiguity is also distinctive for Thomas Hoepker’s pastoral photographic scene entitled 9/11, which is a borderline demonstration of social amnesia of an indifferent and unconcerned attitude towards an event that has changed our world and perception of suffering (not) affecting each one of us. Since then, nothing is as it used to be, as the unprecedented mass murder must inevitably shake our helplessness on the one hand, and our indifference on the other hand. We feel the vacuum that has been left in the society in reality and in our minds after this act. We see a reference to Barthes’ proposition of ‘breaking the reality’, of transforming the reality into a transcendental experience. Death raises a fundamental existential question: Is it really a line drawn under our lives or do we wander from the visible to the invisible, from the real to the sensed? In Sedlák’s photographs, we feel the noisy and spontaneous atmosphere of the world metropolis which is be silenced by the threatening atmosphere of imminent death, inner destruction, violence, and fanatism as a key act in modern history. By the act of framing and shifting the image into a latent dimension, banal street sceneries become a memento of respect for the wounded collective memory, but, at the same time, they are a nihilising factor to the seemingly meaningful aspects of everyday life. Within the process of visualisation, medium of photography is said to have independent cognitive abilities and perception traits that allow it to observe the historical, spiritual, and mental conditions of a given culture (region, events, people) which together constitute an ability to see cultural and ethical contexts and which are called ‘period eye’ in social photography.
