Pútnici z Varšavy do Čenstochovej 1995
Fotografie púte z Varšavy a Krakova do Čenstochovej sú menej známe dokumentárne projekty – vizuálne eseje, ktoré Jozef Sedlák prezentoval len fragmentálne. Prvýkrát dokumentoval púť za totalitného režimu (bývalého socialistického Československa) v roku 1987, pričom v Poľsku už prebiehal silný odpor hnutia Solidárnosti. Za bývalého režimu sa podobná účasť na kresťanských púťach považovala za protištátnu. Pachuť ideologickej kontroly nezabránila autentickej radosti pútnikov, ktorí sporadicky aj programovo v druhej polovici 80. rokov chodievali na svetoznámu púť do Čenstochovej, prakticky zo všetkých väčších miest. Pre štát to bol nebezpečný vzorec správania, neprijateľný únik do sveta osobnej slobody, preto sa snažil veriacich obmedzovať a kontrolovať. Tento silný zážitok v prvej polovici deväťdesiatych rokov vyprovokoval autora absolvovať púť s telesne znevýhodnenými mladými ľuďmi z občianskeho združenia Samaritán, ako dokumentárneho fotografa špecializujúceho sa práve na sociálnu problematiku. Pravdepodobne to bola prvá organizovaná púť po vzniku Slovenskej republiky v ére demokratického režimu na svetoznámy pochod do Poľskej svätyne v Čenstochovej.
Samotné fotografie chronologicky mapujú desaťdňový pochod, denný režim putujúcich od modlitieb, odpočinku, až k voľnočasovým aktivitám. Zaujímavú vizuálnu interpunkciu tvoria zábery miestnych prevažne vidieckych ľudí – roľníkov, ktorí postávali pri cestách a vítali sprievod, ponúkali občerstvenie zo svojich záhrad alebo na konci dennej trasy aj ubytovanie. Sedlák sa programovo vyhýba dokumentovaniu čisto náboženských obradov, reflektuje skôr súdržnosť, autenticitu a vzťahy komunity vozičkárov s ich opatrovateľmi ako biblický prejav a symbolický obraz. Tieto tematicky odlišné zábery asociačným spôsobom dopĺňajú koncept projektu, napriek civilnejšiemu rázu obohacujú religióznu tému o zovšeobecňujúce posolstvo o ľudskosti, viere v lásku a spolupatričnosť. Dokument reprezentuje médium fotografie ako vizuálneho hodnotového svedka o predmetnom období prvých rokov slobody vierovyznania vo verejnom priestore. Autor citlivo, ale aj groteskne referuje o svete vozíčkarov, ktorí predstavujú a symbolizujú svet obmedzenia – imobility. Na viacerých fotografiách sú aktéri komponovaní v kontraste so svojím hendikepom, v prostredí v ktorom sú vozíčky opustené, prázdne a vyjadrujú tak nádej putujúcich po uzdravení a posilnení vo viere.
Obrazová esej predstavuje humanistické posolstvo spojené s poetikou klasického analógového obrazového materiálu. Pre súčasnú generáciu predstavuje tento proces špeciálnu techniku – analóg sveta (Derrida), pre vizuálne umenie predstavuje kognitívnu pamäť média fotografie a v neposlednom rade topografiu kultúrnych vrstiev – archiváciu sveta (Sontag).
Pilgrims from Warsaw to Czestochowa 1995
Photos from the pilgrimage from Warsaw and Krakow to Czestochowa are lesser-known documentary projects – visual essays that the Jozef Sedlák presented only in fragments. He documented the pilgrimage for the first time under the totalitarian regime (former socialist Czechoslovakia) in 1987, while there was already a strong resistance of the Solidarity movement in Poland. Under the former regime, similar participation in Christian pilgrimages was considered anti-state. The taste of ideological control did not prevent the authentic joy of the pilgrims, who sporadically and programmatically in the second half of the 80s went on the world-famous pilgrimage, practically from all larger cities to Częstochowa. For the state, it was a dangerous pattern of behavior, an unacceptable escape into the world of personal freedom, so it tried to limit and control believers. In the first half of the nineties, this powerful experience provoked him to go on a pilgrimage with physically challenged young people from the civic association Samaritan, as a documentary photographer specializing in social issues. It was probably the first organized pilgrimage after the establishment of the Slovak Republic in the era of the democratic regime, to the world-famous march to the Polish Shrine in Częstochowa.
The photographs themselves chronologically map the ten-day march, the pilgrims‘ daily routine from prayers, rest, to leisure activities. An interesting visual punctuation is made up of shots of local, predominantly rural people – peasants who stood by the roadsides and welcomed the procession, offering refreshments in their gardens or accommodation at the end of the day’s journey. Sedlák programmatically avoids documenting purely religious ceremonies, rather reflecting the cohesion, authenticity and relationships of the community of wheelchair users with their caregivers as a biblical expression and a symbolic image. These thematically different images complement the concept of the project in an associative way, despite their more civil character, they enrich the religious theme with a generalizing message about humanity, faith in love and belonging. The document represents the medium of photography as a visual value witness of the subject period of the first years of freedom of religion in public space. The author reports sensitively, but also grotesquely, about the world of wheelchair users, who represent and symbolize the world of limitation – immobility. In several photographs, the actors are composed in contrast to their handicap, in an environment in which the wheelchairs are abandoned, empty, thus expressing the pilgrims‘ hope for healing and strengthening in faith.
The pictorial essay presents a humanistic message connected with the poetics of classic analog pictorial material. For the current generation, this process represents a special technique – an analogue of the world (Derrida), for visual art it represents the cognitive memory of the medium of photography and, last but not least, the topography of cultural layers – the archiving of the world (Sontag).
