Rómske osady 2016 – 2023
Cyklus farebných digitálnych fotografií s tematikou rómskych osád vnútorne interferuje s historickým príbehom média fotografie a súčasne s príbehom rómskeho etnika na Slovensku sprítomňuje obrazy starého sveta. Je to viera v absolútnu vierohodnosť, autentickosť a pravdivosť fotografickému obrazu, napriek imperatívu súčasnej estetiky plnej rozporov. Tento fenomén sa zdá neotrasiteľným, i keď sa denne presvedčujeme o úplnom opaku. Súčasný dokument spochybňuje pravidlá dôveryhodnosti a v privilegovanej pozícii vytvára množstvo hybridných subžánrov s ťažko čitateľným kódovaním. Vo fotografických cykloch Rómov Sedlák zaznamenáva prítomnú niekedy ťaživú katarziu, odkrývajúcu cestu personálnej a symbolickej referencie – významu bytia (identity) rómskeho etnika na Slovensku skrývajúcich osud sveta (C. G. Jung). V súvislostiach s vizualizáciou sa hovorí o nezávislých kognitívnych schopnostiach a percepčných vlastnostiach sociálnej fotografie – skúmať historické, duchovné a mentálne podmienky danej kultúry (regiónu, udalostí, osôb), ktoré spoločne tvoria schopnosť videnia kultúrnych a etických kontextov, ktoré v rámci sociálnej fotografie nazývame „dobovým okom“. Výber z rozsiahlych cyklov dokumentujúcich život a odvodené aktivity v rómskych osadách vznikal spontánne pri rôznych religióznych (krst, svadba, oslavy) alebo projektových aktivitách.
Fotografovanie v rómskych komunitách (Lomnička, Rúbanka – Muránska Dlhá Lúka) sa pre mňa stalo skutočným filozofickým postojom – hľadania a nazerania za obzor dosiahnuteľnej (niekedy bizarnej) reality. Fotografie dokumentačného charakteru často prinášajú ilúziu transparentnosti (priezračnosti). Vyvolávajú dojem, že ich prostredníctvom môžeme všetkému porozumieť, všetko si osvojiť, zmeniť a usporiadať. Sociálny status zdravotne znevýhodneného človeka je však „mystagógiou“ o maskovaní a demaskovaní, a umožňuje nám vniknúť len čiastočne do jeho tajomstva, príbehu, intimity či duchovného sveta a pritom ho nezneuctiť. Marginalizované komunity dokumentujem viac než dve dekády, snažím sa vyjadriť iným spôsobom to, čo sa nevyjadruje slovami, ale obrazom.
Roma settlements 2016 – 2023
The cycle of color digital photographs with the theme of Roma settlements internally interferes with the historical story of the medium of photography, when simultaneously with the story of the Roma ethnic group in Slovakia, it presents the images of the historical world. It is a belief in the absolute credibility, authenticity and truthfulness of the photographic image, despite the imperative of contemporary aesthetics full of contradictions. This phenomenon seems unshakable, even if we are convinced of the complete opposite every day. The current document challenges the rules of credibility and in a privileged position creates a number of hybrid sub-genres with hard-to-read coding. In the photo cycles of the Roma, Sedlák records the present sometimes painful catharsis, revealing the path of personal and symbolic reference – the meaning of being (identity) of the Roma ethnic group in Slovakia, hiding the fate of the world (C. G. Jung). In the context of the visualization process, we talk about the independent cognitive abilities and perceptual properties of social photography, to examine the historical, spiritual and mental conditions of a given culture (region, events, persons), which together form the ability to see cultural and ethical contexts, which in the framework of social photography we call „period eye“. A selection from extensive cycles documenting life and derived activities in Roma settlements arose spontaneously during various religious (baptism, wedding, celebrations) or project activities.
For me, photographing in Roma communities (Lomnička, Rúbanka – Muránska Dlhá Lúka) has become a real philosophical attitude – searching and looking beyond the horizon of an achievable (sometimes bizarre) reality. Photos of a documentary nature often give the illusion of transparency. They create the impression that through them we can understand everything, adopt everything, change and arrange it. However, the social status of a disabled person is a „mystagogy“ about masking and unmasking, and allows us to penetrate only partially into his secret, story, intimacy or spiritual world without dishonoring him. I have been intensively documenting marginalized communities for more than two decades, trying to express in a different way what is not expressed in words, but only images.
