Zakarpatská Ukrajina 2015 – 2017
Dokumentárny projekt zo Zakarpatskej Ukrajiny (Uhský Pereval) je pre mňa dvakrát živá fotografia. Vidiecke prostredie predstavovalo silné obrazové vypätie, konfrontované s prežívajúcimi historickými resentimentmi a recykláciou rôznych mýtov a konšpirácií. Napriek predstave o strate sebaúcty, ekonomicky a politicky ťaživej situácie obyvateľov, som objavil človeka (rodiny, deti, mužov a ženy) ukotveného v hlbokej (formálne aj obsahovo) kresťanskej spiritualite (pravoslávni, greko-katolíci, katolíci). Uhská dolina predstavuje chudobnejší región Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý si v rozdielnom politicko-historickom vývoji uchováva počtom kostolov silný religiózny charakter. Spiritualita blízka najmä východnému Slovensku odkazuje na všeobecné nábožensko-kultúrne otázky zabudnutých regiónov. Prvýkrát živou (fotografiou) sa stali zábery počas dokumentovania liturgie, ktorá nás kodifikovala ako ľudí, ktorí sú do nej schopní vrastať alebo ľudí, ktorí zostávajú vonku. Fotografie sa stali druhýkrát živými vždy pri otváraní a triedení archívu a pri hľadaní myšlienky motívu, ktorý zreje v čase, keď vnímame prítomné obrazové metafory a symboliku naliehavejšie. Je to cesta vzostupu, od skutočnej reality k tej skutočnejšej. Dvakrát živá fotografia rozoznáva a vysvetľuje význam obrazu, najmä pre neistotu a strach pred prostredím, ktoré predpokladalo teologicko-antropologický prístup. Napriek týmto strachom – ako uchopiť bizarný zanikajúci svet ukrajinského vidieka – chudobné rodiny, starých a opustených ľudí – cyklus fotografií zo Zakarpatskej Ukrajiny pre mňa predstavoval tiež obrazové príbuznosti, semiotiku a transpozíciu bývalého regiónu prvej Československej republiky. Dokumentovanie sveta Zakarpatskej Ukrajiny môže vyjasňovať limity fotografického obrazu, prepájať významotvorné prvky fotografie s teologicko-antropologickým prístupom. Teologicky pripomína dokumentovanie hranicu medzi dobrým a zlým človekom a nedefinuje ju interpersonálne, ale potvrdzuje vnútornú hranicu – v diagonále srdca. Podobne ako hranica medzi „dobrou a zlou“ fotografiou nie je medzi fotoaparátom a realitou, ale vedie vo vnútri – naprieč srdcom.
Zakarpattia Ukraine 2015-2017
Documentary project from Zakarpattian Ukraine and Uhský Pereval are live photography twice. The rural environment represented a strong visual tension, confronted with surviving historical resentments and the recycling of various myths and conspiracies. Despite the idea of a loss of self-respect, the economically and politically difficult situation of the inhabitants, I discovered a person (families, children, men and women) anchored in a deep (formally and in content) Christian spirituality (Orthodox, Greek Catholics, Catholics). The Uhská dolina represents a poorer region of Transcarpathian Ukraine, which, in different political and historical developments, retains a strong religious character due to the number of churches. Spirituality especially close to eastern Slovakia refers to general religious and cultural issues of forgotten regions. For the first time, the images during the documentation of the liturgy became live (photographs), which codified us as people who are able to grow into it or people who remain outside. The photographs became alive for the second time always when opening and sorting the archive and when searching for the idea of a motif that matures at a time when I perceive the present pictorial metaphors and symbolism more urgently. It is a path of ascension, from real reality to a more real reality. Twice-living photography recognizes and explains the meaning of the image, especially for the uncertainty and fear of the environment that presupposed a theological-anthropological approach. Despite these fears – how to grasp the bizarre disappearing world of the Ukrainian countryside – poor families, old and abandoned people – the cycle of photographs from Transcarpathian Ukraine also represented for me pictorial kinships, semiotics and transposition of the former region of the first Czechoslovak Republic. Documenting the world of Transcarpathian Ukraine can clarify the limits of the photographic image, connect the meaning-making elements of photography with the theological-anthropological approach. Theologically, documenting reminds us of the border between a good and a bad person and does not define it interpersonally, but confirms the internal border – in the diagonal of the heart. Just like the border between „good and bad“ photography is not between the camera and reality, but leads inside – across the heart.
