Balady 1999 – 2023, Solitéry 1994 – 1995
Pri konštruovaní koncepcie Balád (1999) sa autor dlho pohrával s myšlienkou spracovania typických ľudských čŕt, povahy, charakterových daností a rekonštrukcie kolektívnej pamäte vo vizuálnej štylistike personifikovania hlavných motívov slovenských balád, piesní, povestí a rozprávok, kde smrť, strata, dramatickosť, poverčivosť, osudovosť, prekliatie a spätosť s tajomnou a krutou prírodou bola nevysvetliteľným, nedokončeným a neodkrytým tajomstvom vnútra človeka. Personifikované temné sily mágie, obrady, živly, čarodejnice, démoni, víly, duchovia a silnejúce prírodné matérie, ako víchrica, voda, les, lístie, nasvetľoval diaprojektorom v prírodných exteriéroch, čo bolo vlastne prvýkrát, kedy túto autorskú techniku aplikoval mimo ateliéru (predtým v ateliéri takto vznikol napr. cyklus Solitéry a i.). Pri takejto projekcii mohol voľne meniť smer svetelného lúča, teda tok svetla, čím na záberoch miestami vzniká dvojznačná neostrosť. Táto technológia svietenia mu okrem toho umožnila aj selektívne nasvietenie jednotlivých častí (ako je napr. drapéria). Sedlák necháva vyznieť expresívnu a dramatickú atmosféru týchto čudesných a desivých výjavov aj v kontexte slovanských rituálov a obradov. V temných motívoch Sedlákových Balád a ich takmer barokovo preplnených kompozíciách čítame odkazy a citácie na Goyove grafické lepty prízrakov a príšer z Los Caprichos. Podobne ako Francisco Goya, aj Jozef Sedlák disponuje a vyniká psychologickým pozorovacím talentom, o čom svedčí aj vrcholná štylizácia výjavov bláznovstva a nočnej mory, v kontexte základného stavebného prvku v dielach romantických spisovateľov ako Botto či Erben. Táto brutálna poézia romantizmu a metódy kontrastu k ľudovým tradíciám, ktorá pritom zároveň rešpektuje postupy baladického žánru, zvýrazňuje najmä tragické životné pocity. Tak ako v melodramatických Erbenových ľudových porekadlách a rozprávkach, tak aj v Sedlákových fotografických obrazoch a metaforách ožívajú rurálne motívy a časti ľudských tiel v exteriéroch prírody. Projekt Balád mal autor rozpracovaný dlhšiu dobu (akoby tieto baladické výjavy čakali až na éru digitálu), avšak až posunom analógových skenov do digitálnej úpravy, retuše a premeny nachádza jemu vlastné vyhovujúce a špecifické obrazové stanoviská, avšak rád necháva vyznieť aj nedostatky a chyby pôvodných analógových záberov.
Solitéry je súčasťou fotografického cyklu Presila myšlienok (Intuícia násobku) z rokov1994 – 1995, kde autor pracuje s multiplikáciou častí ľudských tiel a rôznych, ikonograficky kľúčových predmetov, aby nachádzal obsahovú paralelu medzi nepriamou referenciou na konečné “memento mori” v symbolike utrpenia a zrady a vetnou morfológiou, ktorá sa pretavuje do morfológie obrazu. V preplnenosti týchto amorfných zátiší plynú obrazy podobne, ako plynú slová a vety. Význam jednotlivých atribútov, ako špagát, klince, pohár s kryštalicky priezračnou vodou, sviečka či rozbité zrkadlo, hovorí o nemožnosti komunikácie, zviazanosti emóciami a myšlienkami, utrpení, jedinosti Boha, narušení pravdivosti reality, symbolike krstu a plnosti času, ktorému nemôžeme uniknúť. „Je možné veriť v Absolútno a pritom tvrdiť, že je nepredstaviteľné a nedefinovateľné? Určite áno, ak nemožnú predstavu Absolútna nahradíme pocitom Absolútna, a teda vierou, ktorá je podstatou dúfaných vecí. Slovami Franza Kafku ‚je možné hovoriť s Bohom, ale nie o Bohu‘, alebo je zdrojom neopísateľných emócií mystika Jána z Kríža, ktorá môže vyústiť do zavŕšenej formy jedinej možnej pravdy, pretože veriť, že existuje niečo pravdivé, má pre prežitie ľudí zásadný význam“(Umberto Eco). Autor je tak vo svojom videní a v snahe nazerania na svet “zhora” prenesený do sveta “možných vecí”, zdôrazňuje ukotvenie človeka a jeho neustáleho vzďaľovania a približovania sa “poslednej budúcnosti” s apelatívnym dôrazom na apokalyptický koniec sveta v interpretačnej konotácii výjavu zo Zjavenia Jána.
Ballads 1999 – 2023, Solitaires 1994 – 1995
To construct the concept of Ballads (1999), the author spent a long time toying with the idea of how to treat typical human traits, character features, and the reconstruction of collective memory in the visual stylistics of personifying the main motifs of Slovak ballads, songs, legends, and fairy tales, where death, loss, drama, superstition, fatality, curse, and communion with the mysterious and cruel nature repre-sented an unfathomable, unfinished, and unrevealed secret of the inside of a human being. Personified dark powers of magic, rituals, elements, witches, demons, fairies, ghosts, and powerful natural matters, such as windstorms, water, woods, leaves, were illuminated by a slide projector in natural exteriors, which was actually the first time he had applied this technique outside a studio (before, the cycle Solitaires, among others, had been created in this way in a studio). Thanks to the projection, he was able to change the direction of the light beam, i.e., the flow of light freely, resulting in an equivocal blurriness on parts of the shots. This technology of lighting also enabled him to selectively illuminate individual parts (such as, for example, the drapery). Sedlák lets the expressive and dramatic atmosphere of these strange and eerie scenes resonate also in the context of Slavic rituals and rites. In Sedlák’s Ballads and their almost Baroque-style overfilled com-positions, we can read references and quotes of Goya’s graphic etchings of ghosts and monsters from Los Caprichos. Similarly to Francisco Goya, Jozef Sedlák also possesses and stands out for his talent for psychological observation, which is proved also by the ultimate stylization of scenes of madness and nightmare, within the context of structural elements in the artworks by Romantic writers, such as Botto or Erben. This brutal poetry of Romanticism and a method of contrast to folk traditions, while respecting the structure of the ballad genre, highlights the tragical feelings of life. Just as in Erben’s melodramatic folk adages and fairy tales, rural motifs and parts of human bodies come to life in Sedlák’s photographic images and metaphors. Although the project of Ballads had been a work in progress for a longer time (as if these ballad scenes awaited the digital era), it was the shift of analogue scans into digital editing, retouching, and transfor-mation that allowed him to find his own, suitable and specific image positions, although he likes letting the imperfections and faults of the original analogue shots be seen.
Solitaires is a part of photographic cycle The Overwhelm of Thoughts (Intuition of Multiple) from 1994 – 1995, where the author works with multiplication of human body parts and various, iconographically vital, objects, aiming to find a content parallel between an indirect reference to the “memento mori” within the symbolism of suffering and betrayal and the sentence morphology that translates into the morphology of an image. In the overfullness of these amorphous still lifes, images flow similarly to the flow of words and sentences. The role of individual attributes, such as the string, nails, glass of crystal-clear water, candle or broken mirror, is to express an impossibility of communication, being bound by emotions and thoughts, suffering, the oneness of God, distortion of the truthfulness of reality, the symbolism of christening, and fullness of time that we cannot escape from. “Is it possible to believe in an absolute and state that it is unthinkable and undefinable? Of course, by accepting the substitution of the impossible thought of the absolute with the feeling of the absolute and hence of faith, since faith is the substance of things that are hoped for. Quoting Franz Kafka, ‘it is possible to talk with God but not about God’, or as St. John of the Cross would have told us it was only his mystical experience of the absolute that guaranteed him the sole possi‑ ble truth. The belief that some things are true is of fundamen‑ tal importance for the survival of humankind” (Umberto Eco). The author in his perception and attempt to look at the world “from above” is thus transferred to the world of “possible things”; he accentuates the anchoring of a human being and their constant movement towards and away from “the last future”, with an appealing emphasis on an apocalyptic end of the world within interpretational connotation of the scene from Revelation to John.
