Ústavy sociálnej starostlivosti 1980 – 1995
Možno ani jeden záber z cyklu „Ústavy“ nie je jasnou a definitívnou odpoveďou na otázku princípu subsidiarity vo vzťahu k znevýhodneným skupinám alebo všeobecnej orientácii spoločnosti vo vzťahu k sociálno-kritickým témam. Je pocitom, myšlienkou obrazovým znakom, morálnym činom, možno umeleckým dielom – produktom nepripravených ľudí obávajúcich sa množiny strachov. Sú to strachy, ktoré vieme odvážne interpretovať pri rôznych témach a svetoch, ale ktoré nevieme zniesť, keď sa jedná o náš svet.
Fotografovanie sociálne znevýhodnených skupín je neustále verifikované s osobnou skúsenosťou, so sociálnou legislatívou štátnych orgánov, psychológiou, filozofiou, sociológiou či náboženstvom. Súčasné žánre sociálneho dokumentu predpokladajú nároky na interdisciplinárnu diskusiu v časopriestore, v ktorom je nevyhnutné klásť otázky o zmysle existencie (ontológii bytia), ale neskôr aj formulovať odpovede. Fotografie predovšetkým starých mentálne postihnutých ľudí, alkoholikov, mentálne postihnutých detí, rómskych detí odobratých štátom, detí bez rodičov, opustených detí pri narodení, tvoria príbeh slovenskej spoločnosti, ktorý nie je vždy krásny, naopak priamy – živý obrazový dokument poburuje, provokuje a je katalyzátorom autentickej prítomnosti.
Cyklus „Ústavy“ predstavuje časozberný dokument v rôznych časových oblúkoch, etapách a prostrediach sociálnych ústavov, prisvojuje si aktuálny vizuálny jazyk ako sociálny koncept všeobecnej ikonografie ukotvenej v histórii. Napriek tomu, že sa mnohé veci recyklujú, metodologicky posúva autor poetiku videnia reality (vzťahov, identity, človeka, práce, objektov) nielen do kontextu obžaloby a falzifikácie (tzv. posthumanistického dokumentu), ale aj emocionálneho, subjektívneho konštruktu vypätej estetizujúcej situácie na hranici melancholického divadelného obrazu. V tomto uchopení (kódovaní) je aj citlivosť k pochopeniu vlastnej evolúcie, existenciálneho, duchovného a sebareflexívneho postoja autora k normotvorným otázkam, hodnote života, viery a významu umenia.
Institutions of social care 1980 – 1995
Perhaps not a single image from the cycle of the Constitution is a clear and definitive answer to the question of the principle of subsidiarity in relation to disadvantaged groups or the general orientation of society in relation to socially critical topics. It is a feeling, a thought, an image, a moral act, perhaps a work of art – the product of unprepared people fearing a set of fears. They are fears that we can bravely interpret in various topics and worlds, but which we cannot bear when it comes to our world.
Photographing socially disadvantaged groups is constantly verified with personal experience, with social legislation of state bodies, psychology, philosophy, sociology or religion. Current genres of social document presuppose demands for interdisciplinary discussion in a time-space in which it is necessary to ask questions about the meaning of existence (ontology of being), but later also to formulate answers. Photos of mainly old mentally disabled people, alcoholics, mentally disabled children, Roma children taken away by the state, children without parents, children abandoned at birth, make up the story of Slovak society, which is not always beautiful, on the contrary, direct – a living visual document incites, provokes and is a catalyst authentic presence.
The cycle of the Institute presents a time-lapse document in different time arcs, stages and environments of social institutes, it appropriates the current visual language as a social concept of general iconography anchored in history. Despite the fact that many things are recycled, the author methodologically shifts the poetics of seeing reality (relationships, identity, people, work, objects) not only to the context of accusation and falsification (the so-called posthumanist document), but also to the emotional, subjective construct of a tense aestheticizing situation on the border a melancholic theatrical image. In this grasp (coding) there is also a sensitivity to understanding one’s own evolution, the author’s existential, spiritual and self-reflective attitude towards normative questions, the value of life, faith and the meaning of art.
